top of page

Priya Devika Murmú

,,Remember yourself as a little girl, she is counting on you to protect her."

2d24efa1306b73a2231f015289795d31.jpg

Stav: Svobodná
Děti: Žádné


Vlastnosti:  Sebavedomá, umelecká, šlachetná, expresívna, pyšná, tvrdohlavá, egoista

Zájmy: Tradičný tanec, sklárstvo, história, gymnastika, skoky do vody z výšok, feminizmus, hviezdy

 

Rodina: Matka Alisha (50 rokov), Otec Shyam (65 rokov), Brat Kiran (25 rokov)

Face claim: Avantika Vandanapu

Status: Princezna
Země:  Indie

Věk: 21 let

Datum narození: 12.8.

Výška: 173 cm

Váha: 63 kg

Barva vlasů: Černé

Barva očí: Tmavě hnědé

 

Vzdělání: Soukromé střední

Oblíbená barva: Medovo zlatá, smaragdovo zelená, rubínovo červená

Charakter

Vysoká, pôvabná a mýtická – tri slová, ktoré by povedala ak by sa jej niekto spýtal nech sa opíše troma slovami. Najprv totiž upútala svojou výškou a neskôr svojou hnedou pokožkou. Vlasy mala vlnité, husté a čierne ako havranie pierka. Jemné na dotyk a vždy voňavé. Vždy mala veľmi prenikavú, skôr korenistú vôňu kvôli parfumom a olejčekom, ktoré si mazala na telo či parou vpúšťala do vlasov. Práve vlasy boli tajomstvom preto vždy voňala tak dobre, vlasy totiž držali vôňu oveľa lepšie ako pokožka. Dávala si záležať na svojom vzhľade – vždy musela vyzerať reprezentatívne a upravene. Jej najčastejší odev bol Saari, ktorý bol typický pre indickú kultúru. Nosila saari v rôznych odtieňoch či strihoch. Na čom si ale zakladala bolo aby boli vždy z hodvábu, toho najjemnejšieho na dotyk a najkrajšieho na pohľad. Doplňovala svoj vzhľad aj rada šperkami, ktoré boli zo zlata a bolo ich veľa. Čím viac to buchotalo, štrngalo a ligotalo sa, tým lepšie. Na zjav naozaj pôsobila ako nejaká bohyňa vystrihnutá z indickej komixovej knižky. Mala svoju auru, mala svoju autoritu a svoji vlastnú pýchu. Vďaka vplyvom zo štúdia, a rôznych kultúr, ktoré mala možnosť ale spoznať sa niekedy zodievala aj do viac „západnejších“ odevov. Rifle či tričká, klasické šaty, sukne, čipky nechýbali v jej šatníku. Tento „západnejší“ šatník ale využívala skôr na medzinárodných cestách keď nechcela riskovať, že sa niektoré z jej saari môžu zničiť. Dávala si pozor na svoje veci, dbala na čistotu svojich odevov a na to aby vyzerala vždy tip-top. To dotváralo jej druhú charakteristiku – pôvabná. Tvár guľatá, plné líca, veľké pery a výrazné tmavohnedé oči ako tá najlepšia a najvláčnejšia belgická čokoláda pod slnkom. Jej vzhľad väčšinou doplňovalo bindi – typická červená bodka v strede čela. Niekedy mohla byť aj viac zdobená, to využívala ale iba vo veľmi formálnych prípadoch. Väčšinou to bola iba červená bodka, buď nalepovacia alebo vytvorená henou. Hena bola tiež súčasťou jej vzhľadu – často mala po rukách nakreslené rôzne kvetinové či zvieracie vzory červenou henou, čo vytváralo dojem dočasného tetovania. Všetko dokopy spôsobilo, že ľudia ťažko spúšťali oči, aj keď sa iba mihla na okamih v ich spoločnosti. Nebol to ale iba jej vzhľad, ktorý ľudí dokázal na moment zastaviť. Bola to iba ona, nič viac. Sebavedomé dievča, ktoré vedelo o svojich prednostiach, kráse a intelekte. Mala rada komplimenty, milovala ich viac prijímať ako ich skladať. Človek ju naozaj musel uchvátiť aby položila úprimný kompliment, a neúprimný kompliment neskladala. Skôr nemala problém si nepoložiť servítku pred ústa ak sa jej niečo nepáčilo. Nieže by nebolo vždy niečo krásne, čo by človek nenašiel ale ona vnímala svoj svet úplne inak. Ľahšie ju bolo uchvátiť umením, sama bola totiž umelecky založená duša. Okrem toho, že milovala písanie, venovala sa vo voľnom čase a sklenárstvu a vyrábala sklenené mozaiky v rôznych tvaroch – od zvierat, kvetín až po nelogické mozaiky, ktoré odrážali slnko. Hrala na klavír a venovala sa tradičnému indickému tancu. Vtedy bola asi najviac uvoľnená, najviac prístupná a možno aj najviac zraniteľná. Vždy si totiž držala svoju tvár a nedávala ľuďom poznať svoje pocity tak ľahko. Ľudia museli hľadať cestičky ako ju zaujať, a zaujať natoľko aby mala záujem o to ľuďom otvoriť svoje vnútro. Ako správna princezná ale bola aj šľachetná, záležalo jej na dobre druhých a na ich komforte. Najviac sa to odzrkadľovalo práve na jej názoroch, ktoré mala. Úplne v opozite s jej otcom. Doma nemohla nahlas nesúhlasiť s tým čo prikazovala jeho vláda, ale mimo domu si mohla vyjadriť svoj názor. A že to robila veľmi rada a veľmi zvučne bolo asi tak jasné ako to, že slnko vychádza z východu a zapadá na západe. Horela liberálnymi myšlienkami, pokrokovými názormi a dobrom, ktoré chcela za svoj život vykonať. Ak mala za sebou niečo zanechať, chcela aby to bolo niečo čo uľahčí život ľudí aj dlho potom čo tu už ona nebude. Nevedela síce koľkokrát sa ešte znovu zrodí, no dúfala, že tento život je posledný ktorý žije a preto si na tom musí dať extra záležať. Rada ľuďom vysvetľovala svoje myšlienky (o ktoré sa chcela samozrejme podeliť) a učila ich niečo nového. Ak mal niekto záujem o jej kultúru, bol to síce malý a bezvýznamný bodík, no stále tam bol. Feminizmus sa tak stal tiež jedným z jej záujmov. Práva žien, ich životy a útrapy. Bola horlivou feministkou, verila, že patriarchálne spoločnosti sú opresívne, a muž vie toľko isto čo žena. Bez žien by predsa svet bol uvedený do záhuby. Matka, dcéra, sestra – jej svätá trojica, ktorá potrebovala ochranu a poriadne práva. Podľa nej bolo zastaralé mať patriarchálne spoločnosti, a skalne bola presvedčená, že už táto malá zmena by mohla priniesť svoje ovocie. Často sa ale kvôli svojej veľmi ambicióznej povahe dostávala do konfliktov, pretože nepustila. Bola tvrdá ako kameň a ak si niečo zaumienila, muselo to tak byť. Jej cesta alebo žiadna cesta. Bola od prírody veľmi tvrdohlavá, svojská a nevadilo jej narážať hlavou do steny až do momentu kým stenu neprebila. Narodila sa v znamení leva a ona na astrológiu, znamenia a hviezdy verila. Lev bol kráľom prírody a kráľa ťažko človek presvedčí o jeho nepravde. Vedela sa ale mýliť, len potrebovala chvíľku aby si uvedomila, že chybila. Keď svoju chybu uznala, a pochopila ju, dokázala urobiť prvý krok k ospravedlneniu. Tento fenomén bol ale veľmi ojedinelý a nestával sa veľmi často, lebo sa často proste nemýlila, nech si hovoril kto čo chcel. Bola totiž veľmi pyšná, možno až príliš pyšná osobnosť. Mohla tak na ľudí pôsobiť aj veľmi flegmaticky, nie prístupne. Presne to mala ale v úmysle – chcela aby k nej pristupovali iba ľudia, ktorý vedeli čo od nej chcú žiadať. Mohla sa na ľudí pozerať trochu zhora, to je pravda a mohla ľudí pokojne odsúdiť na prvý dojem. Niekde vnútorne vedela, že to nie je správny prístup, ale jej hranice jednoducho nepovoľovali. Nesnažila sa za roky nejako zmeniť tento „fenomén“ ako to jej matka rada nazývala, a bola nepríjemná. Dokázala byť veľmi nepríjemná, hlavne v momentoch keď vedela, že ide o osobný útok. Vtedy si pustila ústa na špacír a povedala druhej strane možno aj veci, ktoré úplne nemusela alebo vôbec nemala. Ústa ale pracovali rýchlejšie niekedy ako mozgové reakcie. Svoje konflikty väčšinou ukončovala dramatickým odchodom, na vychladnutie a prebehnutie si celej situácie. Ťažko sa tak ospravedlňovala, no ešte ťažšie prijímala fakt, že bola nepríjemná. Pôsobiť síce mohla ako anjel z nebies, no skôr by povedala, že patrila niekam do tmavého kúta. Lebo bola egoistická, milovala svoj komfort a seba. Najviac zo všetkých práve iba seba. To sa odzrkadľovalo práve na jej výzore, ktorému dokázala venovať hodiny dňa. Hľadala cesty aby ona vyťažila čo najviac zo situácie, aby všetko stočila na svoju stranu a ľudia si tak vždy „z vlastnej vôle“ vybrali jej voľbu. Keď sa ale s niekým zblížila, dokázal sa prekúsať cez jej veľmi horlivú a ambicióznu povahu, našiel dievča, ktoré bolo ochotné skočiť do ohňa. A síce milovala prijímať, milovala aj dávať. Lásku, pohľady, darčeky či povzbudzujúce slová. Na konci dňa bola dobré dievča, mala rada zábavu, smiech a mnoho rôznych vecí. Človek len musel vidieť svet aj jej očami a nechcieť ju vymodelovať do nejakej formičky, do ktorej by ju aj ta nikdy nikto nenapchal. Bola lojálny priateľ, naozaj ten priateľ, ktorý skočí aj z mosta ak skočí ten druhý. Keby môže byť jedna žena armáda, bola by to určite ona pre ľudí ktorých milovala a mala ich v hĺbke svojho srdca. Tam bola ale práve tá dlhá a tŕnitá cesta po ktorej sa veľa ľuďom nechcelo. Ľudia to s ňou rýchle vzdávali a preto mala pochybnosti – bolo vôbec možne ju milovať? Občas sa zahĺbila do svojej hlavy, premýšľala a prepočítavala, či to nie je príliš veľa. Nakoniec došla ale k výsledku – keď ju, tak so všetkým aj s tým čo je príliš veľa. Tak mohla byť aj nakoniec úplne mýtická, presne ako by povedala tretím slovom na svoju povahu. Nakoniec rovnako ako jej nespútaná a horlivá povaha boli aj jej záujmy. Nemala typické záujmy princeznej, aj keď dostala etické vzdelanie na úrovni. Vedela svoje typické princezničkovské veci – hovoriť piatimi jazykmi, hrať aspoň na jeden hudobný nástroj a ovládala formálny tanec rovnako ako tradičný tanec. Okrem toho ale našla záujem už aj v spomínanom sklárstve. História sa pridala časom keď sa učila, že ľudia robia vlastne tie isté chyby ako kedysi a nikdy sa ľudia nepoučila. Hinduizmus učil o reinkarnácii, a preto si to mohla vysvetliť všelijako. Duše sa iba premiestňovali zo schránky do schránky, ale človek ostal. Preto boli ľudia tak hlúpi a robili tie isté chyby? Rada sa tak odvolávala na históriu a poukazovala na fakty. Bola veľmi sčítaná ak išlo o túto literatúru. Netrávila ale iba celé dni nad knihami, venovala sa ale aj športu. Síce to nerobila intenzívne ako nejaké silové cvičenia, gymnastika sa stala jej každodennosťou. Jednak to malo dobrý vplyv na telo, pomáhalo jej to lepšie s tancom a rovnako tak s výškovým skákaním do vody. Bol to nebezpečný šport a matka nebola nadšená z jej voľby. Keď sa ale človek naučí poriadnu formu, nemá problém vyliezť aj 20 metrov nad bazén a zoskočiť. Bol to práve ten adrenalín, ktorý natoľko zbožňovala. A pre niekoho by to možno skončilo športom, no adrenalínom brala aj záujem o feminizmus. Hlavne keď pochádzala zo spoločnosti a krajiny, kde ženy neboli úplne obľúbenou témou. Bola to tá rebélia, ktorá jej dodávala chuť adrenalínu. A v neposlednom rade to boli hviezdy. Milovala nočnú oblohu, astrológiu a všetko s tým spojené. Bola schopná tak presedieť hodiny na tráve a pozorovať nočnú oblohu, kde vždy niečo hľadala. Odpovede na svoje nekonečné otázky a riešenia na svoje útrapy, ktoré viedla hlavne sama v sebe.

Minulost

Horúci a dlhý deň – tak spomínala matka vždy na jej pôrod. Síce už mala dieťa, no pôrod bol vždy bolestiví, aj keď išlo o ďalšie dieťa. Dievčatko sa ale narodilo zdravé a silné, a matka bola taktiež zdravá. Otec síce chcel druhého syna aby mal niekoho, kto nahradí jej brata ak by došlo k nejakej nešťastnej náhode. Priya bola ale posledná, ktorá svojim príchodom a všeobecne požehnala Indiu. Krajina do ktorej sa totiž narodila nebola o toľko staršia ako ona, nedalo by sa povedať, že má dlhú históriu a ona sa môže učiť od svojich predkov. Bol to tak trochu chaos, trochu hnevu a boja na každom fronte jej života. Narodila sa do vojny a celý život mala predpísaný ako vojnu. Boj to bol práve voči človeku, ktorý v normálnom svete a obraze dieťaťa hrá dosť dôležitú rolu – jej otcovi. Otec bol despota, nepríjemný a svojský. Bol to vojak, tvrdý, nemal emócie a vždy vedel „najlepšie“ čo je dobré pre neho, pre iných a pre jeho veľmi mladú krajinu. Miloval svoju krajinu, možno viac ako miloval svoje deti či manželku. Ich matka bola za jej otca vydaná zámerne, dohodnuto a neexistovala tam láska. Existovala iba povinnosť, a tú jej matka splnila hneď po narodení jej staršieho brata. Nikdy k svojej žene nemal blízko, celý ich domáci život bol veľmi chladný, utláčaný a nepríjemný. Priya bola iba problém, ale mohla by otcovi poslúžiť aj ako dobrý obchodný „predmet“ – tak to volal, predmet. Mal jednu dcéru, ktorú môže vydať za koho chce a kedy chce. Nebol múdre otcovi oponovať, avšak matka uprosila otca aspoň na to nech počká, kým dievča dovŕši aspoň 18 rokov. Ženy nemali veľa čo povedať a vôbec, čo hovoriť do politiky krajiny. Jej matka bola kráľovnou iba titulom, rovnako ako ona iba princeznou titulom, ale reálne právomoci nemala ani jedna z nich. Jeho vedomosťou o jej dôležitosti si ale uvedomoval, že ak ju chce dobre vydať, musí z nej vykresať ten najkrajší diamant. Preto dbal na vzdelanie a rozvoj svojej dcéry. V tomto mala voľnú ruku – mohla robiť čo chcela, pokiaľ to prispievalo ku vzdelaniu, k rozvoju osobnosti a tým rozvíjaniu pohľadu na svet. Tým, že pochádzala z krajiny, ktorá kedysi patrila do Novej Ázie, boli jej učitelia z rôznych kútov, kultúr a vedomostí. Hovorila tak plynule piatimi rôznymi jazykmi, čítala a písala v nich ako rodený hovorca. Doma samozrejme najčastejšie využívali hindčinu, nikdy nemala ale problém sa dorozumieť s ďalšími učiteľmi. Čo však otec neusledoval bolo to, KTO ju učil a ČO ju učil. Chcel najlepších učiteľov a najlepší učitelia majú väčšinou otvorené a veľmi liberálne pohľady na svet. India nebola ani zďaleka liberálna, a ak niekto bol, musel to robiť potajomky a podprahovo. Presne ako jej učitelia. Čím staršia Priya, tým väčšie vnímanie sveta okolo nej. A tak si nedopatrením otec nechal pestovať pod svojou strechou to proti čomu tak veľmi bojoval – rebela. Alebo skôr – rebelov. Jej brat mal rovnaké názory ako ona a ich matka, veľmi tajne, súhlasila so svojimi deťmi. Začala sa učiť o histórii, o krajine pred tým, o krajinách potom a o krajinách, ktoré existovali. Ako v nich ľudia žili, čo mali povolené a čo nie. Vtedy jej dochádzalo, že India je na tom veľmi zle a systém, ktorý si jej otec vytvoril lebo si myslel, že bude efektívny mal práve opačný efekt. Pomaly ale isto si kopal hrob do ktorého časom spadne a nevyškriabe sa z neho. Občas sa pokúsila vzdorovať otcovi, ktorý ju dostatočne potrestal desiatimi buchnutiami bambusovou paličkou po prstoch, než sa rozhodla urobiť niečo podobné znovu. Oheň ale hore a ani bambusová palička niečo také neuhasí. Mala knihy, niektoré také, ktoré by vlastne ani nemala mať a skrývala ich pod posteľ, do skríň, do krabíc. Svoje denníky si vždy zabalila do niekoľkých vrstiev látky a odložila ich do škár pod podlahou len aby na to niekto nedošiel. Len aby si niekto náhodou neprečítal myšlienky, ktoré sa mladému a slobodnému dievčaťu (v jej súkromí) preháňali hlavou. Verila, že jej otec by bol schopný ju vyhlásiť za vlastizradcu keby sa to dozvie. Chcela bojovať za práva svojich ľudí, za svoje vlastné práva a chcela aby nemusela žiť po celý život na aktívnom fronte. Ľudia boli unavení, nebolo ich veľa a kto ostal, neverila, že by bol spokojný. Neveril tomu ani jej brat, ten, ktorý by mal nastúpiť za jej otcom. Často s ním viedla tiché ale hlboké filozofické debaty o živote, o ich krajine a o tom čo by trebalo zmeniť. Cesta do Európy ju osvetlia ešte viac ako samotné knižky, a po príchode domov si uvedomila, že je to naozaj veľmi zlé. Svoj európsky denník, ako to ona familiárne nazvala, skrývala mimo svojej izby. Boli tam myšlienky, ktoré by sa dali preformulovať do politiky, do zákonov a spoločnosti. Mala v sebe ale aj trochu svojej kultúry. Bola veriaca, ale netvrdila by o sebe, že to hraničilo s fanatickosťou jej otca a najvyšších úradníkov. Všetci sa odvolávali na vieru, na jej zákony a pokyny. Viera ale učila lásku, nie utláčanie a nenávisť. Zistila ale, že si ľudia vždy vyberú iba to čo sa im najviac hodí a kontext vôbec nie je dôležitý. Preto si odjakživa zakladala na kontexte veci, musela vedieť všetko alebo nechcela počuť nič. Jej úloha bola ale jasná – politický zväzok, alebo aspoň zväzok z ktorého otec vyťaží dosť na to aby si vykompenzoval cenu svojej dcéry, ktorú musel toľké roky vychovávať a živiť. Vtedy došiel bod úrazu – slovne si dovolila nesúhlasiť s výberom svojho budúceho manžela. Vyššie postaveného guruho, ktorý bol ale o 25 rokov jej seniorom, takže by prakticky mohol byť jej otcom. Nebola by jeho prvá manželka a potreboval niekoho nového, aby mal ďalšie deti. Vtedy neprišlo ani len na bambusovú paličku, ale došlo k vyslovenému násiliu. Dlho sa spamätávala z tohto zážitku a dodnes si brala so sebou nejaké psychické a rovnako tak fyzické zranenia. Jej brat mal ale oveľa lepší nápad, a niečo čo by mohlo Priyi a aj jemu poskytnúť trochu času, trochu pokoja a hlavne toho prvého kroku, ktorý vedela, že musia spraviť spolu. Potom čo Illeyský princ vyhlásil Selekciu, ju brat prehovoril, aby sa prihlásila a išla za princom. Či už zaistiť politický zväzok alebo manželský, ak si bude myslieť, že cesta vedie aj tým smerom. Ona pre zmenu za svoju slobodu žiadala tiež niečo. Nechala brata sľúbiť, že ak ona dodrží svoju časť dohody, on zmení krajinu. Tak ako sa rozprávali, tak ako si to napísali a tak ako sa to naučili. India bude raz liberálnou, otvorenou a pokrokovou krajinou.

bottom of page